Seriál na čítanie - Takmer vydatá

Autor: Milan Brejcha | 8.2.2017 o 22:03 | (upravené 8.2.2017 o 22:28) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  172x

Začal som písať knihu, ktorú sem budem postupne po častiach pridávať. Ak sa Vám bude páčiť, budem rád. Nie som spisovateľ, toto je môj prvý počin.

Ak sa pustíte do čítania mojej knihy a náhodou sa Vám zapáči, kľudne ju zdielajte, komentujte. Vždy v stredu a v nedeľu večer uverejním na svojom blogu (tomto blogu) pokračovanie príbehu. Pekné čítanie

Takmer vydatá

Moje trápenie sa začalo pred pár rokmi. Bola som úplne normálna žena, tesne po dokončení vysokej školy. Našla som si prácu v Bratislave, kde som si prenajímala malú, ale za to slušne vyzerajúcu garzónku. Každý druhý večer som chodila na plaváreň. Milujem ten pocit, keď večer, po dlhom dni môžem plávať celú hodinu, kedy moje svalstvo oddychuje a ja sa cítim, ako keby som lietala.

A tak to bolo aj ten osudný večer. Prišla som na plaváreň, ktorá bývala o takomto čase väčšinou prázdna. Tento krát som však v bazéne nebola sama. Bol tam aj nejaký muž, mohol mať pred tridsiatkou. Bol sympatický a občas sa na mňa pozrel, usmial a zasa plával ďalej. Keď sa to pár krát zopakovalo, tak som mu úsmev opätovala. Môj predplatený čas v bazéne vypršal a ako som vychádzala z neho von, vyšiel z vody aj tento vtedy pre mňa ešte neznámy sympaťák. Moje pocity boli zmiešané, pretože bol sympatický a vychádzala z neho akásy príjemná charizma, no na druhej strane tomuto príjemnému pocitu kontroval pocit strachu, pretože všade okolo bolo prázdno a v okolí bazéna sme boli iba my dvaja - sami. ,,Len nech sa mi neprihovorí, alebo nech sa prihovorí.. Nie, nie, ja sa prihovorím...” Môj mozog bol ako skratovaný. Ale napokon ma milo pozdravil a o 15 minút sme spolu sedeli v plavárenskom bufete s otrasnou kávou pred sebou. Prezradil mi svoje meno, volal sa Artel. Viem, viem, je to divné meno, ale keď vidím, že ľudia dnes dávajú svojím deťom mená ako Kvído alebo Trezálka, tak sa mi tento pocit zvláštnosti neutralizuje. Artel bol milý, dokonca aj zaplatil tú nechutnú kávu. Keď už som zaznačila, že budem musieť ísť domov, tak sa troška chaoticky snažil vypýtať si moje číslo, no napokon sa musel uspokojiť s mojím facebookom. V ten večer sme si ešte trošku písali, ale žiadne hlboké konverzácie to neboli. Jediné, čo ma trošku zarazilo bolo, že sa ma spýtal, či chodím do kostola a ak áno, tak do akého. Napísala som mu, že nechodím do kostola, pretože doň naozaj nechodím. O chvíľku si asi uvedomil, že to bola hlúpa otázka, tak sa ospravedlnil a túto divnú otázku odôvodnil tým, že chcel udržať konverzáciu, no už nevedel o čom písať. Nepodozrievala som ho z ničoho, ale v noci som ešte pár krát nad touto divnou otázkou premýšľala.

O dva dni bol znova na plavárni, znova sme skončili v bufete. ,,Mali by sme zmeniť podnik, tá káva je fakt hnusná.” - žartoval Artel a zároveň hovoril pravdu. ,,Poznáš nejakú dobrú kaviareň v okolí?” - pýtala som sa ho. ,,Áno, je to 10 minút autom odtiaľto, skočíme tam? - navrhol Artel. Naozaj sa mi páčil, bol milý, pozorný, aj keď občas trochu tichý. Mal krásne auto, otvoril mi dvere ako pravý gantleman a vyrazili sme za kvalitnou kávou. Počas cesty bol nejaký nesvoj, potili sa mu ruky, kvapky potu mu stekali aj po čele. Myslela som si, že je nervózny zo mňa. O pár minút však prešiel cez červenú. Už som bola trochu vydesená. Artel nič nehovoril, iba hlasno dýchal a potil sa. ,,Si v poriadku?”- opýtala som sa ho opatrne. ,,Áno, som okej, ale asi mi tá hnusná káva z plavárne nesadla, už aby sme pili normálnu kávu.” - odvetil a táto odpoveď na upokojila. Cítila som už únavu a keď som sa pozrela na hodinky, zistila som, že sme v aute už 20 minút. Pri pohľade z okna bolo vonku vidieť čoraz menej pouličných svetiel a čoraz viac tmy a stromov. ,,Kam to ideme?!” - pýtala som sa nervózne. Artel bol ticho, bolo počuť iba cvaknutie zámkov na dverách auta. ,,Čo to robíš? Okamžite zastav! Chcem vystúpiť!” - bola som už vystrašená a v mojej hlave prebiehalo veľa scenárov, ako sa toto môže skončiť. Auto začalo spomaľovať a myslela som si, že Artel vyslišal moju žiadosť a zastaví mi auto, aby som vystúpila. V tej chvíli som nechcela nič iné, iba byť doma vo svojej garzónke, so zapnutým televízorom, vyvalená na gauči. Keď auto zastavilo, Artel vybral z priehradky lepiacu pásku a chcel mi ju dať na ústa. Bolo to strašné, bála som sa, kričala, kopala, vrieskala. Snažila som sa vystúpiť, ale dvere boli zamknuté, stláčala som všetky gombíky popri boji s Artelom. Zrazu som začula cvaknutie a ani neviem ako, otvorila som dvere. Vybehla som z auta, všetko som v ňom nechala. Utekala som stále dopredu, bála som sa obzrieť, ale vedela som, že je za mnou. Počula som dupot jeho nôh, ale žiadne slová. Nekričal po mne, nevolal na mňa menom. Iba utekal za mnou a snažil sa ma chytiť. Keď som popri behu začala viac vnímať realitu, uvedomila som si, že okolo mňa sú len stromy. Bol večer, no bolo ešte trocha svetla. Už som nevládala, moje tempo sa znižovalo a cítila som, že sa ku mne približuje každou jednou sekundou. Podkopol mi nohy a bola som na zemi. Sadol si na mňa a snažil sa ma zviazať. Bránila som sa, kričala som. V tom som zazrela niekoho ako v diaľke kráča po lesnej cestičke. Začala som kričať ešte viac, aby mi pomohol, alebo aby aspoň odstrašil Artela. Neznámy muž sa k nám približoval, ale Artel bol pokojný a ďalej somnou bojoval. Nechápala som to. Z úst toho muža vyšli slová: ,,Artelko, veľmi pekný úlovok!” To boli posledné slová, ktoré si z toho súboja pamätám.

Zrazu som sa iba zobudila v nejakom dome. Bol krásne zariadený. Nebola som zviazaná, bola som v pohodlnej posteli. Podľa svetla som usúdila, že je ráno. Pri posteli som mala raňajky, kávu a lístok, na ktorom stálo: ,,Odteraz je toto tvoj domov, zvykaj si!” Myslela som, že sa mi to iba sníva, stále som nechcela veriť tomu, že som sa ocitla v takejto hroznej situácii. Ihneď som sa odokryla s odhodlaním, že odídem preč. Hneď som však ostala zarazená - bola som úplne nahá. V celej izbe som nevededela násjť svoje šaty. O chvíľku sa otvorili dvere. Hambila som sa a tak som sa rýchlo zahalila parinou. Do izby vošla veľmi divná žena. Bola oblečená ako slúžka. V rukách mala svadobné šaty.

POKRAČOVANIE V NEDEĽU VEČER.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Fico dal opäť prednosť sebe, a kto je užitočný idiot politiky

Robert Fico si už musí poslušnosť svojich poslancov i partnerov vynucovať krajnými prostriedkami

SVET

Švajčiari otvorili najstrmšiu pozemnú lanovku na svete

Pozemná lanovka prejde prevýšenie 744 metrov.


Už ste čítali?