Seriál na čítanie: Takmer vydatá - 2. časť

Autor: Milan Brejcha | 12.2.2017 o 21:25 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  125x

Začal som písať knihu, ktorej časti budem postupne odhalovať na svojom blogu. Toto je už druhá časť. Nová časť príde vždy v stredu a v nedeľu večer.

Ak ste nestihli prvú časť, tu je: https://brejcha.blog.sme.sk/c/446763/serial-na-citanie-takmer-vydata.html
Pekné čítanie :-) 

O chvíľku sa otvorili dvere. Hambila som sa a tak som sa rýchlo zahalila perinou. Do izby vošla veľmi divná žena. Bola oblečená ako slúžka. V rukách mala svadobné šaty. Iba mi ich hodila na posteľ a bez slova odišla. Nereagovala na moje otázky, ako keby ma nevnímala. O chvíľu prišiel do miestnosti nejaký chlap. Mohol mať asi 75 rokov. Bol to jednoducho starý dedo. Približoval sa od dverí ku posteli, bol stále bližšie ku mne. Tak som sa bála, že som sa ani len nezmohla niečo povedať. ,,Ako si sa vyspala?” - opýtal sa a usmieval sa, ako keby sa nedialo nič divné. ,,Prečo som tu? Čo to má znamenať? A prečo som nahá?” - pýtala som sa veľa otázok naraz. ,,Neboj, nahá si iba preto, lebo sme ťa umývali, dnes sa budeš vydávať.”- povedal pokojným hlasom neznámy starý pán. ,,Počkať, počkať! Ak sa mám vydávať, v prvom rade by som musela o tom niečo vedieť. Dajte mi moje oblečenie a idem preč.” - naivne som mu odpovedala. On mi však veľmi rýchlo vysvetlil, aká je realita: ,,Ja už mám svoj vek a ty si tá najkrajšia zo všetkých. Nemienim už čakať. Dnes večer si ma vezmeš a hneď ako otehotnieš a porodíš mi dieťa, môžeš odísť. Dovtedy sa kľudne pohybuj všade, pokiaľ sa dostaneš.” Bola som s nervami v koncoch. Desila ma predstava vydať sa za chlapa, ktorého ani nepoznám, spať so starým nechutným dedkom a potom tu celý rok byť a tváriť sa ako šťastná budúca mamička. O pár minút som bola opäť v izbe sama. Našla som nejaké tepláky a tričko. Obliekla som sa a vyšla von z izby. V dome bolo veľa ľudí. Ako som prechádzala chodbou, všetci si ma prezerali a milo ma zdravili, pýtali sa, ako sa mám. Nikomu z nich som neodpovedala a hľadala som východ z domu. Keď som ho našla, na moje prekvapenie som vyšla bez problémov z domu von. Dom sa nachádzal v spoločnom dvore s ďalšími asi desiatimi podobnými domami. Všade okolo pozemku boli iba stromy, okolo mňa veľa ľudí.. Všetci sa tvárili šťastne a usmievali sa. Keď som začala okolie skúmať podrobnejšie, všimla som si, že je všade okolo veľa detí a tiež pomerne veľa tehotných žien. Rozbehla som sa za jednou z nich. ,,Ahoj, ja som sa tu ocitla a ani neviem ako, kde som?” - opýtala som sa ženy, ktorá bola približne v mojom veku. ,,Si predsa doma, ale vyzeráš, že si tu nová. Budeš sa u nás vydávať?” - odpovedala veľmi jemným hlasom. ,,Ja tu nie som doma! Čo ste sa tu všetci pomiatli?” - reagovala som výbuchom emócií a cítila som, že som v poriadnom probléme. Rozhodla som sa konať. Bezhlavo som sa rozbehla som k bráne, chytila som kľučku a tá ma prekvapila elektrickým nábojom. O pár sekúnd ku mne pribehol nejaký mladý muž, bol asi rovnako starý ako Artel. ,,Nemôžeš sa chytať žiadneho oplotenia okolo pozemku, všetko je pod prúdom.” - hovoril mi priateľským hlasom. ,,Čo to má do pekla znamenať? Prečo sú tu všetci tí divní ľudia a hlavne, prečo som tu ja?” - vysypala som na neho otázky s nádejou, že aspoň on mi vysvetlí, kde to vlastne som. Pozrel sa na mňa, obzrel sa okolo seba a keď videl, že nikto nie je na blízku tak spustil: ,,Vieš, ono je to zložité. Ja som sa tu narodil. Dvadsať rokov som si myslel, že takto vyzerá normálny spôsob života. Dvadsať rokov som neopustil brány tohto pozemku. Potom si môj otec povedal, že už som dospelý a tak mi dal povolenie chodiť aj do mesta. A tam som zistil, že normálny život vyzerá úplne ináč. Už dlho plánujem, že odtiaľto odídem, ale nie je to ľahké. Nemám ani žiadnu školu, viem iba čítať a písať, nemám peniaze, prácu... A najviac mi je ľúto tých žien. Najstarší muž domu si sám vyberie ženu, bez jej súhlasu. Dá si ju sem doviezť a oplodní ju. Ona mu porodí dieťa a potom...” ,,Čo sa stane potom?” - náhlivo som chcela vedieť pokračovanie. ,,Potom si nájde zasa ďalšiu a kolobeh sa opakuje. No a tie ženy, keď porodia dieťa, sa stanú pre neho, aj celé naše spoločenstvo bezcenné. Väčšinou ich zdrogujú a pošlú na obchod s bielym mäsom. Alebo ich natoľko zmagoria pomocou drog a psychického nátlaku, že tu ostanú ako slúžky a zdá sa im to úplne normálne.” - dokončil neznámy muž. Bola som ohromne zdesená. Ten pocit, čo bol vo mne už ani nebol strach o to, čo so mnou bude, ale bola to ľútosť nad tým, koľko životov sa tu zničilo. ,,A prečo to všetko robia?” - pýtala som sa nechápavo. ,,Lebo im to káže viera.” - odpovedal veľmi stroho. ,,Čo je to za debilnú vieru, že takto ničí životy ľudí. Musím sa odtiaľto dostať preč. A ty vyzeráš, že si tiež normálny. Tak sme na to dvaja!” Náš rozhovor náhle prerušila dodávka, ktorá prechádzala cez bránu, od ktorej som dostala zásah prúdom. Mladý muž hneď ušiel, aby ho pri mne nikto nevidel. Tá dodávka, ktorá prechádzala okolo nás bola dodávka s jedlom... S jedlom na svadobnú hostinu. O pár sekúnd prišli dvaja chlapi, jeden z nich bol ten, ktorého som videla, keď som v lese bojovala s Artelom. ,,Poď sa chystať, o chvíľku sa vydávaš.” - povedal jeden z nich. Zaváhala som, ale keď videli, že premýšľam príliš dlho, jednoducho a zároveň surovo ma chytili a násilím odvliekli do izby, kde ma čakali svadobné šaty a jedna slúžka. ,,Ona ti pomôže obliecť sa a učeše ťa. O hodinu je obrad.” - povedal jeden z nich a odišli. ,,Prosím, pomôžte mi dostať sa odtiaľto preč.” - skúšala som slúžku. Bola však úplne ticho, iba mierne kývla hlavou zľava doprava. Zrejme to boli účinky drog, o ktorých hovoril ten muž pri bráne. Premýšľala som a snažila sa prísť na niečo, čo by mohlo prerušiť alebo aspoň posunúť ten obrad. Vedela som, a bála som sa toho, čo bude po obrade a hostine. Svadobná noc. Hnusila sa mi myšlienka na toho starého deda. V tom to prišlo, nápad! Musím spraviť niečo, aby mi bolo naozaj zle, aby som vracala a mala horúčky. Postavila som sa a zamierila do kuchyne. Zdrogovaná slúžka iba ostala stáť v mojej izbe, ani nevedela, že už nesedím oproti nej. Otvárala som všetky skrinky a hľadala som tie najnechutnejšie potraviny. Vytiahla som veľký pohár a postupne som do neho pridávala prísady: ocot, soľ, korenie, vajce, mlieko, syr, horčica, káva. Keď som to premiešala, zdalo sa mi to málo odporné a bála som sa, že to nesplní účel a nevyvolá to žiadne ťažkosti. Čas sa míňal a mala som už iba 45 minút do obradu. V tom mi napadla tá najnechutnejšia vec, aká len mohla. Išla som na toaletu a výsledok môjho pobytu tam, som primiešala do nápoja, ktorý ma mal zachrániť. Pollitrový elixír polotuhého skupenstva bol pred mojimi očami a ja som sa odhodlávala, či ho vypiť. Chytila som pohár, zadržala som dych a začala som piť. Po prvom dúšku ma naplo, tešila som sa, lebo o to mi išlo. Aj napriek zadržanému dychu som cítila ten nepríjemný zápach. Keď som to vypila, do minúty sa obsah môjho žalúdka pýtal von. Náročky som to však zahrala tak, že som nestihla ísť na toaletu, aby ľudia v dome videli, že mám naozaj zdravotné problémy. Keď videli, že mi je zle, boli veľmi milí a postarali sa o mňa. Uložili ma do postele a dali mi obklady na čelo, spravili mi čaj. Napäto som sledovala čas. Bolo päť minút do obradu, keď vtom do izby prišiel muž, za ktorého som sa mala vydať, hoci som ani nepoznala jeho meno. Pozrel na mňa a povedal: ,,Tak moja, tebe je vraj zle....

Dalšia čast bude v stredu :-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Svätá vojna v českej politike. Ako Okamura bojuje o voličov

Má japonský pôvod, tak predsa nemôže byť rasista. Podľa Tomia Okamuru každý moslim sníva o násilnom džiháde.

KOMENTÁRE

Kotlebova dymová clona zakrýva väčší útok

ĽSNS sa chystá zabrať stovky miest naprieč župami.

SVET

Katalánci majú čas do štvrtka. Španieli ich už zatýkajú

Dvaja aktivisti skončili pre referendum za mrežami.


Už ste čítali?