Seriál na čítanie: Takmer vydatá - 3. časť

Autor: Milan Brejcha | 15.2.2017 o 22:27 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  136x

Začal som písať knihu, ktorej časti budem postupne odhalovať na svojom blogu. Toto je už tretia časť. Nová časť príde vždy v stredu a v nedeľu večer.

Ak ste nestihli prvú a druhú časť, tu ich máte:
1. časť: https://brejcha.blog.sme.sk/c/446763/serial-na-citanie-takmer-vydata.html

2. časť: https://brejcha.blog.sme.sk/c/447118/serial-na-citanie-takmer-vydata-2-cast.html

Príjemné čítanie:

Bolo päť minút do obradu, keď vtom do izby prišiel muž, za ktorého som sa mala vydať, hoci som ani nepoznala jeho meno. Pozrel na mňa a povedal: ,,Tak moja, tebe je vraj zle?” ,,Áno, mám horúčku, stále zvraciam, cítim sa strašne.” - opisovala som mu moje ťažkosti. Ostatní v dome prikyvovali. Bolo pre mňa šokujúce, že hoci všetci ľudia naokolo boli mimo a zvláštni, tak boli dobrí. Niekde z ich hlbokého vnútra bolo cítiť, že majú dobré srdcia, no žiaľ, ocitli sa, alebo väčšina z nich, sa narodili na nesprávnom mieste a najmä ženy, ktoré tento areál ani za celý svoj život neopustili, nemôžu vedieť, že takýto život nie je normálny. Môj nedobrovoľný budúci manžel sa na mňa pozrel a nahlas zauvažoval: ,,Dobre teda. Dnes sobáš nebude, ale bude zajtra na obed, aby sa všetko to jedlo nestihlo pokaziť!” Toto bol moment, ktorý mi dodal nádej na to, že sa odtiaľto dostanem. Mala som pred sebou jedinečnú šancu, teda noc. V noci je oveľa menšia šanca, že by ma niekto spozoroval na úteku. Čakanie na hlbokú a tichú noc som využila plánovaním, ako sa odtiaľto dostanem. Popri tom premýšľaní mi stále behalo po hlave, ako pomôcť tým ľuďom, ktorí sú tu. Bolo mi ich nesmierne ľúto, veď celý svoj život tu doslova stratia bez toho, aby spoznali čo je to ísť na nákupy, na dovolenku, do divadla, čítať noviny alebo pozerať televíziu. Popri tom všetkom premýšľaní a strese, ako sa odtiaľto dostať, ma ničili príšerné bolesti brucha a teploty.

Ruch pod oknami a v dome slabol a okolo polnoci som započula posledné: ,,Dobrú noc”. Potichu som sa postavila a vrhla som sa na plnenie toho, čo všetko som za preležané hodiny vymyslela. V prvom rade som si obula ponožky. Sú tichšie ako topánky a zvládnem s nimi aj behať po kamienkoch na dvore. Obliekla som si dlhé oblečenie, no pyžamové, keby ma niekto stretol v dome, môžem povedať, že idem iba na toaletu. Z kuchyne som si vzala nožík. Pre istotu. Pri úteku by sa mohol zísť. Môj ďalší plán bol dostať sa do pivnice. Tam väčšinou bývajú ističe, potrebovala som vypnúť prúd kvôli tomu elektrickému plotu. Lenže nevedela som, kadiaľ sa tam ide. Potichu som prechádzala všetky chodby vo veľkom dome a skúšala všetky podozrivé dvere, ktoré by ma mohli priviesť k pivnici. Keď zrazu som cez okno zbadala na dvore pivničný vchod do zeme. Potichu som šla ku vchodovým dverám. Celá som sa triasla a srdce mi bilo ako zvon. Každé jedno zašuchotanie ma desilo. Na moje počudovanie, vo vchodových dverách bol kľúč. Natiahla som ruku ku kľučke, keď sa zrazu začali otvárať smerom ku mne. Nevedela som, čo mám robiť, celá som sa triasla a iba som ostala stáť pred dverami, ktoré sa pomaly, ale stále viac otvárali. Muž vo dverách ma zbadal, ihneď mi svojou rukou zakryl ústa a povedal: ,,Ticho, nič nehovor, to som ja, stretli sme sa pri bráne pamätáš? Prišiel som ti pomôcť.” Toto ma naozaj upokojilo, konečne som nemala pocit, že som v tom sama. No stále som mala obrovský strach. ,,Kým sa dáme na útek, prezraď mi svoje meno.” - žiadala som od neznámeho muža z čisto logického dôvodu, aby som vedela, ako ho oslovovať. ,,Volám sa Aštét, ale hovor mi Ašty.” - povedal môj nádejný záchranca a ťahal ma von z domu.

Držal ma pevne za ruku, a hoci som nevedela, kam ma vedie, dôverovala som mu. Keď sa teraz tak nad tým zamýšľam, on bol moja jediná nádej, ako sa odtiaľto dostať. Ašty už počas dňa pripravoval náš spoločný útek. Kým som ja ležala v posteli, on asi 100 metrov za bránou ešte počas dňa nachystal auto. Náš cieľ bol jasný. Dostať sa do auta. Naša prekážka bol elektrický plot. ,,Kde sú tu ističe? Ak vypneme prúd, tak môžeme cez plot prejsť bez problémov.” - povedala som Aštymu môj plán, na ktorý som bola hrdá. ,,No priateľka moja, nie je to zlý nápad, ale niečo mi hovorí, že použiť kľúč bude jednoduchšie” - zľahčoval situáciu Ašty, čo mi dosť pomáhalo. ,,Takže ty máš kľúč?” - opýtala som sa s údivom. ,,Ja nie, ale viem, kde ho nájdeme. Starý Alfonz ho má v skrinke pri svojej posteli, v ktorej mimochodom teraz spí. Viem to, lebo sa dva dni dozadu pri obede chválil, že on von z areálu ani nepotrebuje chodiť a že kľúč od brány má v skrinke pri posteli už celých päť rokov.” - povedal Ašty s odhodlaním. Ja som si ani nevedela predstaviť, že by som mala ísť do izby, kde niekto spí a lašovať mu v skrinke bez toho, aby sa zobudil. Ašty pokračoval v pláne: ,,Ty sa skryješ pri vchodových dverách do toho domu. Je tam veľký smetiak, za ktorý sa schováš a do ruky si vezmeš pár kameňov. Ja pôjdem do domu po kľúč a ak by niekto išiel, tak hodíš kameň do jazierka oproti. To dá signál mne, že sa niečo deje a ešte to aj odláka našu hrozbu na opačný smer.”

Skrčila som sa za smetiak a v ruke som si prehadzovala hŕstku kameňov. Ašty vošiel opatrne do domu. Všade bola tma a iba jemne som videla obrysy predmetov na dvore. Bolo počuť cvrčky, čo mi dodávalo pocit, že nie som sama. Všade bolo ticho a pevne som dúfala, že to tak aj ostane a ja žiadne kamene nebudem musieť hádzať. Zrazu sa v okne nado mnou zaplo svetlo a počula som hlasný výkrik: ,,Ty čo tu robíš?” V tom momente som sa celá roztriasla a nevedela som, či mám utekať, či mám ísť dnu pomôcť Aštymu, alebo či ostať schovaná za smetiakom. Pod vplyvom adrenalínu som sa rozhodla, že idem pomôcť Aštymu, keď už on toľko pomáha mne. No opäť sa dvere predo mnou otvorili skôr, ako som sa ich dotkla, ale našťastie opäť v nich bol Ašty. ,,Chyť sa ma, nepúšťaj ma a rýchlo utekaj!” - povedal mi a ťahal ma smerom k bráne. Videla som, ako sa zapli aj iné svetlá a počula som, že niekto beží za nami. Znova som cítila ten nepríjemný pocit, že ak spomalím, tak ma chytia. Ašty mi bol ale veľkou oporou a stále opakoval: ,,To zvládneme, o pár minút sa budeme viezť v bezpečí v zamknutom aute.” Už sme sa blížili k bráne, kde nás ale čakalo nepríjemné prekvapenie v podobe dvoch chlapov strážiacich vchod. Zastali sme, Ašty sa nadýchol, pustil ma a rozbehol sa k nim. Jedného z nich chytil pod krk, z vrecka vytiahol zbraň a priložil mu ju k hlave. Rýchlo som k nemu pribehla a schovala som sa za jeho chrbát. ,,Tak a teraz sa k nám nikto nepriblíži, ináč ho zastrelím, jasné?” - povedal Ašty...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Svätá vojna v českej politike. Ako Okamura bojuje o voličov

Má japonský pôvod, tak predsa nemôže byť rasista. Podľa Tomia Okamuru každý moslim sníva o násilnom džiháde.

KOMENTÁRE

Kotlebova dymová clona zakrýva väčší útok

ĽSNS sa chystá zabrať stovky miest naprieč župami.

SVET

Katalánci majú čas do štvrtka. Španieli ich už zatýkajú

Dvaja aktivisti skončili pre referendum za mrežami.


Už ste čítali?