V posledných týždňoch počúvam názory, že sme ako kresťania utláčaní, ako sme na posmech či ako nás iní nepríjmajú. Občas sa nám to stávať môže, no ak sa to niekomu deje neustále, som presvedčený, že dôvod bude niečo iné, ako viera v Boha. Možno charakter, postoje či pýcha.
Keď to trochu nadnesiem, tak tu máme neuveriteľné množstvo obáv, že liberáli na nás útočia, chcú zničiť našu kultúru a treba sa pred nimi všemožne brániť, lebo tu o 10 rokov budú muži v latexe na každom rohu fajčiť marihuanu a 15 roční chlapci sa budú vo veľkom chcieť stať ženami. Problém je, že títo ,,ochráncovia kresťanských hodnôt" píšu statusy a komentáre o niečom, s čím sa poväčšine nestretli nikde okrem svojho facebooku. Ak by to bolo ináč, väčšina ich statusov či komentárov by nikdy nevznikla.
Prenasledovaní kresťania
Ako som už spomenul vyššie, ak je nejaký kresťan viac odmietaný ako prijímaný, problém nebude to, že verí v Boha. Možno bude problém v tom, akého Boha prezentuje ľuďom okolo seba. Dnes už máme aj verejne známych ľudí, ktorí sú veriaci a nikto im za to neubližuje. V kultúre máme Simu Martausovú či Máriu Bartalos, na TIK-TOKu máme rehoľnú sestru, ktorá sa objavila už aj v komerčnej televízii, v politike máme Šeligu či Marcinkovú, na ktorých nikto neukazuje prstom ako na fanatikov či bezprízorných ,,katolibanov". V liste Timoteovi (3. kapitola) dokonca môžeme čítať, že ako kresťania máme mať ,,dobrú povesť aj u tých, čo sú mimo cirkvi". Nie mimo Evanjelickej, Grékokatolíckej či inej cirvki. Ale u tých čo sú mimo cirkvi ako takej, mimo Kristovej nevesty, teda neveriaci. Môže sa nám to zdať na prvý pohľad ako drobnosť, no v skutočnosti je to veľmi dôležitá úloha každého kresťana. Keď si totiž sprotivíme neveriach ľudí, zatvoríme si u nich dvere, tak stratíme šancu im svedčiť o Ježišovi. Alebo im podáme falošný obraz o Bohu, ktorý sedí na oblaku, mračí sa a s hnevom ukazuje prstom na všetkých liberálne zmúšľajúcich neveriacich. Som ale presvedčený, že Boh namiesto hnevlivého ukazovania prstom klope na srdcia neveriacich a láskavo ich volá k sebe. A ak človek povie Bohu áno, Boh môže postupne premienať jeho srdce, návyky či postoje. Darmo by sme tu mali zákaz homosexuálnych manželstiev, marihuany či zmeny pohlavia, ak by ľudia nemali srdcia, v ktorých prebýva Kristus. To by bola povrchná zmena, ktorá by mala zmysel na tých pár rokov, ktoré sme tu na zemi. Majme túžbu po zmenách, ktoré budú siahať do večnosti, ohlasujme živého Krista, ktorý jediný môže priviesť ľudí k večnému životu.
Osobné poznanie namiesto klávesnice za počítačom
Kresťanom, ktorých klávesnica horí pod tlakom písania statusov o ochrane nenarodených detí, škodlivej LGBTI propagande či liberálnych útokoch na kresťanskú kultúru odkazujem jediné: Vypni počítač, naber odvahu a začni budovať vzťahy s ľudmi, o akých píšeš svoje statusy či komentáre. Buď im svedectvom o skutočnom Bohu, ktorí ich miluje a túži po ich uzdravení.
Pán Boh každému z nás dáva nejaké prostredie, v ktorom môžeme pôsobiť. Mňa Pán Boh požehnal aj priateľstvami s ľuďmi, ktorí prešli potratom, ktorí sú homosexuáli, ktorí sú transsexuáli. A predstav si, moji homosexuálni priatelia nechodia omotaní v dúhovej vlajke a v latexe. Moje kamarátky, ktoré prešli potratom nehovoria, ako sú hrdé na to, že si samé mohli rozhodnúť o svojej maternici. A moji kamoši, ktorí si dajú radi džointa ho nedávajú aj svojím deťom pred spaním. Sú to ľudia, ktorí vedia o mojej viere aj hodnotách a strávili sme hodiny v dôverných rozhovoroch. Najvzájom sa prijímame a vzniká priestor, kde môžu počuť či v skutkoch vidieť svedectvo o Bohu, s ktorým sa omnoho ľahšie prechádza zraneniami.
Niektoré vyjadrenia a komentáre mojich kresťanských bratom či sestier sú také nepríčetné, že keby som bol homosexuál alebo žena, ktorá prešla potratom, zrejme by som sa im vyhýbal a bál sa stretnutia s nimi. A to je smutné. V Matúšovi sa píše: ,,Keď (Ježiš) potom stoloval v dome, prišli ta aj mnohí colníci a hriešnici a stolovali sním a jeho učeníkmi. Keď to videli farizeji, hovorili jeho učeníkom: Ako to, že váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi? On to počul a povedal: Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí." Stolovanie ako akt blízkeho kontaktu, vzťahu. Bez tohto atribútu len ťažko môžeme zvestovať Ježiša. A toho potrebujú spoznať tí, ktorí ho nepoznajú. Podobne ako lekára potrebujú tí, ktorí sú chorí. Práve preto je tak dôležité vychádzať z príjemného prostredia plného kresťanov a ísť do vzťahov, kde Kristus chýba.
Prečo je teda internet plný nepríčetných kresťanských posolstiev?
Toto je otázka, ktorá mi behá hlavou už dlho. Väčšina kňazov a duchovných je príčetných, pápež František je príčetný a predsa sa nájdú celé skupiny kresťanov, ktorí sú nepríčetní a neveriaci ľudia by ich radšej nikdy osobne nestretli. Vo svojej argumentácii používajú vytrhnuté citáty z kontextu, či už ide o slová biskupov, pápeža či dokonca aj z Písma. Pri mojom uvažovaní prichádzam k obave, že títo ľudia, hoc veria v Boha ako stvoriteľa a Ježiša ako vykupiteľa, nepúšťajú Boha do svojich postojov, drobných či veľkých rozhodnutí alebo zvyklostí. Tým totiž ako kresťania skutočne rastieme - keď príjmeme od Boha realitu, že naše srdce je skrz na skrz prerastené hriechom a potrebujeme s tým niečo robiť. Nie je to však jednoduché - prestať zrazu sťahovať ilegálnu hudbu z uložto, prestať kupovať elektroniku ,,cez kamoša na firmu" a tým okrádať štát na daniach. Alebo začať dávať desiatok z príjmu či čítať denne z Biblie a tak spoznávať skutočného Boha. Tieto kroky sú často bolestivé, spočiatku sa im bránime a staviame sa na zadné rôznymi výhovorkami (veď to robí každý a podobne). Je ľahšie si ako prejav viery zobrať v kostole čítanie či ísť miništrovať. Je to legitímna forma služby pre Pána, avšak ako vieme, tie prekvapivo ľahšie cesty majú často krát nejaký háčik. Ono to nestačí. Aj pred neveriacich máme pôsobiť ako ,,ozdoba učenia Bibie" - teda žiť to, čo je v Písme. A neveriaci nás môžu vidieť nie ako ,,kriklúňov" s krížom na prsiach, ale ako ľudí, ktorý postoje a činy Boh viditeľne premieňa. Pomôžem im spoznať Boha, ktorý nás premieňa, aby mohol premieňať aj ich. Nesnažme sa ich premienať my - to zaručene vždy dopadne zle.
